Príbehy Romany ku káve

Začítajte sa pri svojej kávičke do príbehov Romany. Uvidíte, že niektoré príbehy vám budú dôverne známe, pretože ich prežívame všetci. Naopak, niektoré sa zasa môžu stať len našej Romane, pretože každý máme svoj osud a „šťastie“ na rôzne príhody. Spoznajte jej život v krátkych príbehoch. Nás si získali a my vám ich postupne odhalíme.

Stratená chuť na kávu? Nikdy. Ale stratené auto v podzemných garážach nákupných centier, tak to už áno. Prišiel čas trochu prevetrať môj šatník a prikúpiť do neho pár nových kúskov. Veď každá žena pozná ten pocit, stáť ráno pred odchodom do práce pred šatníkom a nevedieť sa rozhodnúť. Nie, nezíva prázdnotou, ale nevidím v ňom práve to, na čo mám momentálne náladu. Na to, v čom mám momentálne náladu sa vybrať medzi kolegov. Víkend ako stvorený na nákupy, tak prečo ho nevyužiť. Viem, priznávam, mnohí ľudia krásne dni strávené v nákupných centrách kritizujú, ale veď tam nestrávim celý deň. Trochu popozerám výklady, nechám sa zlákať plastovými figurínami, na ktorých vyzerá všetko dobre. Všimli ste si to aj vy? Aké nádherné šaty vo výklade, tie sú šité ako na mňa. Po prvých pohľadoch do zrkadla v kabínke pochopím a uznám, že tá figurína v nich vyzerala zasa o niečo lepšie ako ja. Nevadí, malý úlovok pre môjho spokojného ducha mám. Môžem sa pokojne vydať smerom k mojej voňavej kávičke. S kamarátkou zhodnotíme nákupy, samozrejme, že sa znovu dostaneme k tradičnej téme „ide leto, pôjdeme cvičiť“? Nezdá sa ti, že to „emko“ začali robiť zasa o niečo menšie? Pre koho to šijú? Tak áno, pri káve sa dá toho prebrať naozaj veľa a je na čase ísť domov, uložiť moje nákupy do skrine, aby som sa hneď v pondelok mohla ukázať v práci. Výťah je môj kamarát, veď nákupy vedia dať poriadne zabrať. Moje kroky k autu však strácajú na razantnosti, klopkanie mojich opätkov stráca na intenzite a v hlave si šomrem „Romana, už zasa netušíš, kde si zaparkovala“. Som presvedčená o tom, že moje auto musí byť za týmto stĺpom, ale som na správnom poschodí? Tiež máte pocit, že v nákupných centrách majú najatých ľudí, ktorí vám po zaparkovaní presunú auto inam? To práve prežívam. Darmo mi môžu moji známi rozprávať o tom, že mám pozrieť na číslo na stĺpe, ale keď ja vyskočím z auta a myslím len na nákupy. Moja beznádej sa utekajúcimi minútami pretvára na paniku o ukradnutom aute. Počkať, mám ho, je tu, oujee. Dnes to ani netrvalo tak dlho, môj rekord je 45 minút, dnes to bolo o niečo kratšie. Takže dámy, ak najbližšie pôjdete na nákupy a kávičku, nezabudnite, auto sa vždy nakoniec nájde, niekde tam v tej kope určite je!

Vaša Romana.

Nikto sa nepridal. Neviem, čo všetci ostatní môžu v takomto príjemnom počasí robiť, ale ja som sa rozhodla, že doma sedieť nebudem. Slnko svietilo takým tým svojím jarným pôvabom, príliš ideálne na to, aby som sa rozhodovala, pri ktorej televíznej stanici stratím takýto pekný deň. Rúž, podpätky, krásne nové šaty, dokonalé vlasy...keď už tráviť deň sama, tak „na paničku“. Milujem tieto prechádzky po meste, keď pešiu zónu plnia posedávajúci ľudia na lavičkách, smiech šíriaci sa malými uličkami centra, šplechot práve spustených fontán. Jednoducho, keď je život cítiť na každom kroku. Poznáte ten pocit, keď idete sama po meste, myslíte na niečo krásne a máte úsmev na tvári? Len tak, sama pre seba sa usmievať. Z pocitu krásneho dňa. Z pocitu, že na nič nemusíte myslieť, len si užívať chvíľku, ktorá tu práve je. Našla som si ideálne miesto, kde si nachvíľu posedím. Terasa s tmavým drevom, úžasne pohodlné kreslá, nad hlavou biela plachta ako tienidlo, to je ono, to je to miesto, odkiaľ budem šíriť svoj úsmev ďalej. Milujem sedenie na štýl parížskych kaviarní, sedieť otočená do mesta, do uličiek, do života a pozorovať ľudí ako prechádzajú okolo. Áno, priznávam, občas v mysli hodnotím oblečenie, ale čo mám robiť? Som len žena a v duchu myšlienky, že toto predsa robí každá z nás, pokračujem. „Dobrý deň, želáte si?“ Bol to hlas mladej čašníčky, podľa mňa je vysokoškoláčka, ktorá si privyrába popri štúdiu. Moja voľba je jednoznačná, klasická, nemeniaca, iba občas večer zamieňaná za pohárik bieleho vínka. „Kapučíno vás poprosím“ Tej úžasnej chuti práve našľahanej peny posypanej škoricou a ešte troškou cukru nikdy neodolám. Objednané a môj pohľad je opäť venovaný neznámym tváram prechádzajúcim sa po meste. Občas, keď takto sedím sama, rozmýšľam nad osudmi ľudí, nad čím asi oni premýšľajú, čo ich teší alebo naopak trápi. Veľa sa dá vyčítať zo štýlu oblečenia, výrazu tváre, chôdze... Hlboko zamyslenú nad cudzími ľuďmi ma zaujme on. Muž, ktorý ide oproti, ako keby šiel za mnou. Že by som tu dnes predsa len nesedela sama? Môj úsmev sa badateľne zmenil, už to nie je ten bezstarostný, ľahko myšlienkový, užívajúci si krásny deň. Automaticky sa mení i môj výraz. Jemne koketný pohľad, pery zľahka našpúlené...čo vlasy? Potrebujem zrkadlo! Nie je čas. Mojím pohľadom som ho prinútila venovať mi aspoň chvíľkový očný kontakt. Kontakt s jeho až uhlíkovo čiernymi očami vsadenými hlboko do tváre, do mužnej tváre, jemne zarastenej tváre. Zdá sa, že sedenie hľadiac do ulíc vyhovuje aj jemu. Tak predsa máme niečo spoločné! Nemám síce najideálnejší výhľad na neho, ale čo potrebujem to vidím. ,,Romana hlavne nenápadne“, v duchu si opakujem. V tieni práve nasadených slnečných okuliarov vrhám každým mojím pohľadom na neho. Páčia sa mi jeho črty, hlavne jamky na lícach, keď sa pousmeje na čašníčku, jemne kučeravé čierne vlasy, mužné ruky. Cítim ako červeniem, keď mi venuje aj on svoj pohľad a nie len jeden. Je to láska. Láska na celý život a ako romanticky to bude znieť, keď budeme našim štyrom deťom rozprávať, ako sme sa spoznali. Štyri deti, vždy som chcela mať toľko detí. Mať veľkú rodinu a muža ako je on, o tom niet pochýb. Netuším aký výraz v tvári práve mám, ale keby nie som tak ako vždy zaujatá svojou nekonečnou fantáziou, dávno by som si všimla prichádzajúcu ženu. Ženu peknú a elegantnú s úsmevom na tvári ako smeruje k môjmu budúcemu manželovi! ,,Všetko je stratené!“, zúfalo konštatujem. Ale čo to, bozk len na líce? Sadla si oproti nemu? Moja nádej žije! Spokojne a s veľkým výdychom si odpijem z kávy. Avšak pri hĺbke ich rozhovoru sa naše pohľady už len letmo stretajú. Úsmev na perách mi zostal stále, jemne poznačený týmto fešákom, ktorého dúfam ešte stretnem. Bol to krásny deň, občas si treba spraviť deň len pre seba, poprechádzať sa po meste, nasať tú atmosféru a zájsť si na kávičku. Vaša Romana.